Ako išiel zub na vandrovku

Autor: Branko Luha | 16.7.2015 o 21:56 | Karma článku: 4,24 | Prečítané:  198x

Neduha, o ktorej neradno rád píšem. Nuž mráz si našiel aj mňa v týchto teplých nociach. Mal som naozaj mráz na chrbte. 

Kto nebol aspoň 3 roky u zubára a myslí si, že je to dosť dlho na to, aby sa hanbil, v tom očividne nevie chodiť. Ak ma pamäť neklame, čo však často zvykne, v mojom prípade to bolo aspoň 7. Pokiaľ chcete zažiť skutočný horor, tým nemyslím sms s príchodziou výplatou a podobné slovenské klišé, smelo pokračujte, veď príde na psa mráz. Ako profi prokrastinátora si mráz našiel aj mňa.


Vždy som chcel zomrieť vo veľkom štýle s excentrickou hudbou v pozadí a so špeciálnymi efektmi, ale v tomto prípade som to chcel mať čo najrýchlejšie za sebou „až to se mnu definitivně sekne“. No čakala ma dlhá noc; sugesciou myšlienok, vnútorných hlasov a vedomím, že môj spánok bude kratší než Havlove nohavice na jeho vlastnej inaugurácii, som po rabovačke špajzy po sobote opäť pozdravil pečeň známym voľnopredajným liekom s prívetivou farbou menom Ibalgin 400. Priznám sa, že neviem, čo presne vyjadruje hodnota za liekom, no vedel som, že 400 je viac ako 300 a menej ako 500. Vzhľadom k eskalujúcej bolesti sa mi zdalo 400 málo a mal som za to, že dve filmom obalené tablety budú dostatočnou satisfakciou za zub. Samozrejme, výnimka potvrdzuje pravidlo. Neviem, či moja pečeň má vytvorenú obranyschopnosť voči podobným excesom kolaborujúcim mi v tele, ale nepomohol ani fakt, že od Nového roka nepijem ehm...tvrdé. 
Ako noc plynie a patogénne sračky, rozumej Ibalgin, nezaberajú, hľadám alternatívnu útechu v jaterniciach z minuloročnej zabíjačky schovaných v spodnej časti mraziaka. Aspoň malý príspevok k oslobodeniu od svetabôľu v mojich ústach. Zvyknem byť unavený zo vzťahov na diaľku, no tentokrát si určite presťahujem chladničku do izby. Topiace sa jaternice ma nútili absolvovať cestu do chladničky každých 15 minút. 

 


Presvedčením o vtedajšom detašovanom pracovisku čertov v mojom zube som sa menil z bigotného katolíka na stúpenca Antona Szandora Laveya a jeho satanistickej biblie a zase naopak. Koketoval som aj s myšlienkou na samovraždu, mal som sofistikovaný plán obesenia sa, miesto lana by som použil drôt, nôž má každý, ale kombinačky po ruke málokto. 

 


Zatiaľčo sa na mojom líci topila ďalšia nádielka mäsa, v hlave sa mi vynárala otázka, ako podobné neduhy riešili v časoch dávno minulých. Aristokracia mala šťastie na zuby možno predplatené u bohov, no proletárska trieda si musela poradiť sama, všetko to nasvedčuje hojnému počtu samovrážd v stredoveku. Dokonca aj záhada okolo zmiznutia tretej Stalinovej ženy Rosy už  dáva zmysel, bolel ju zub.  

 


Caesar kedysi povedal: „Radšej budem prvý v dedine, ako druhý v Ríme", u mňa to nemohlo byť inak. Po prebdenej (rozumej pre 3,14čovanej noci) som stál prvý pred najbližšou zubnou ambulanciou, ktorá sa mi zdala Mekkou a spásou. Srdce mi búšilo konštantne v rytme 150 bpm, jeho činnosť by mu závidel nejeden kardiostimulátor. 

 


Niekde som počul, ako zapálená cigareta v uchu pomáha proti bolesti zubov. Náprotivný maloobchodný reťazec CBA (ABC by bolo príliš mainstream) akoby ma volal: „poď si kúpiť cigarety“. Netrvalo dlho a už horela jedna aj mne v uchu. Predstavte si debila so zapálenou cigaretou v uchu 20 minút pred otvorením ordinácie. Už viem, čo znamenali tie veľavravné pohľady okoloidúcich. 

 


V každom raji hľadaj Evu so šibalským zámerom. Povedal dakto múdry. Evu úctyhodne zastupovala blížiaca sa sestrička moletných rozmerov, ktorá si ma pohľadom premeriavala už z diaľky. S prosivým pohľadom somálskeho dieťaťa prahnúc eho po chlebe som ju pozdravil. Jej vek, chuť do práce, reč tela mi o nej prezradili mnoho. Najmä to, že jej práce(ne)schopnosť je len zákonná povinnosť odpracovať zostávajúci rok do dôchodku. „Ale dnes máme veľa objednaných,“ odvetila, „berieme len akútne prípady.“ Vedel som, že by trvalo aspoň 5 sekúnd, pokiaľ by zakročil niekto relevantný a odtrhol ma od tej farizejky, kým by som ju bodal nožom. 

 


Sedím v čakárni. Blížiacou sa ôsmou hodinou vkročil pán zubár, v mojich očiach filantrop. Bol naozaj veľmi mladý a teatrálny s nevkusnými poltopánkami, ktoré po ceste z promócie ešte očividne nestihol vymeniť. Nonšalantne odzdravil a zabuchol za sebou dvere ordinácie. Bol som ochotný zaplatiť súkromných biletárov a zamestnať ich strážením budovy, aby sa žiaden z objednaných nedostavil. Na moje podvedomé úsilie ani nik neprišiel. 

 


Po pol hodine sa dvere ordinácie otvorili a mladý, vznešený doktor (s menom a dialektom niekde juhoslovanského pôvodu žijúci zrejme v exile v týchto končinách, inak si neviem predstaviť jeho dôvod ostať v tejto bohom zabudnutej krajine. A možno sú jeho krajania len príliš homofóbni, lebo jeho orientácia bola jasná, odkedy otvoril ústa. Jasnejšia než spln.), zubár, ktorého odpovede v referende boli vopred zjavné, si ma teda posadil do kresla. Srdce, strach, mravčenie v zátylku naberali na intenzite. 

 


Zatiaľčo si mladý teplý vyhnanec pripravoval dentálne náčinie, podľa mňa obstojnú alternatívu HILTI zbíjačiek na betón, akoby ma boh trollil, hral v rádiu známy duet „čo bolí, to prebolí“. Zrazu mi civel do otvorených úst ako pedofil do kočíka a s charakteristickým úsmevom človeka, ktorému je teplejšie než príroda mala v úmysle, skonštatoval nutnosť extrakcie zubu. Pristúpil som. Sestrička Eva nezabudla dodať spoplatnenie zákroku. Nech to stojí, čo to stojí, už nech trhá, zmohol som sa len odvrknúť: „Ok“. 

 


Na opačnom konci ambulancie sa už plnila injekcia anestetikom. Rovnako blbý pocit, ako keď váš tatér povie počas tetovania „Hups!“, prepadol aj mňa po tom, čo mi zabodol tú stovku klinec do ďasna s poetickou poznámkou: „Zase vedľa..“. Našťastie do piatich minút som stratil kontrolu nad jazykom, zubami a polovicou hlavy. S nastupujúcim účinkom toho konského sedatíva sa paralelne dostavovala eufória zo zbavenia sa bolesti. Cítil som sa oslobodený ako Paríž spojencami v roku 1944 a zubárove ruky boli tankami na Champs-Élysées. 

 


Že ide do tuhého som zistil, keď mi tá stará šovinistka držala čelo a zubár sa približoval s kliešťami v slow motion style. Zvažoval som útek z ambulancie, nie shawshankovským konštruktívnym  štýlom, ale ako Stallone- prestrieľať si cestu von. 

 


Nakoniec som od tohto činu upustil. So zatvorenými očami čeliac ranám osudu, oddaný agónii čakajúc na nevľúdnu bolesť, ktorá sa však nedostavovala, som počul iba akési zaškrípanie, zapraskanie a zubárovo: „Hotovo!“ Nikdy som krajšie „hotovo“ nepočul. Bolo po všetkom. Farby boli krajšie. Razom sa stal zo mňa liberál, filantrop, fanúšik a bojovník za práva LGBT. Plný elánu by som sestričku Evu v najlepšom veku opísal ako stvorenú na materstvo a veci s tým súvisiace. Mercuryho „We are the champions“ sa premenilo na refrén môjho života. Podobnosť orientácie čisto náhodná.  50 eur za extrakciu zubu sa mi zdalo ako almužna za vykúpenie z bolesti. Prehrabol som si vlasy ako v reklame na head & shoulders, poprial veľmi pekný deň. Skôr, ako som vyslovil „dovidenia“, sestrička ma prekríkla: „Ďalší!“. A ja som slobodne odkráčal domov. Peši. Strnulými ústami sa mi nedarilo pískať, tak som si aspoň hmkal spomínanú pieseň od Queenu. 

 


Pamätajte! Zubár je váš priateľ. Apropo, v čakárni bolo 112 kachličiek, 58 bielych a 54 čiernych. Rasizmus?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?